V prvej poľskej dedine Konieczna za slovensko-poľskou hranicou (a poslednou obcou Becherov v Bardejovskom okrese) nás čakalo pri drevenom grécko-katolíckom kostole ozajstné prekvapenie: malý cintorín s padlými v 1. svetovej vojne, ktorého autorom je Dušan Samo Jurkovič. Cintorín, kde našli posledné miesto spočinutia osemnásti bojovníci rakúsko-uhorskej a stoôsmi bojovníci ruskej armády, má číslo Nr. 47. Mnohým možno známejší cintorín Nr. 46, ku ktorému sme omylom na prvý raz netrafili, navštívime neskôr (a v samostatnom článku).
Drevený grécko-katolícky kostol sv. Basilia Veľkého v Koniecznej postavili v rokoch 1903 – 1905. Ide o trojloďový chrám otočený na Východ. Strechy kostola a susediacej zvoničky sú pokryté plechom. Podľa informačnej tabule pochádza interiérová výzdoba kostola s iluzórnymi freskami z roku 1938. Ikonostas, dovezený v roku 1912 z iného kostola v Drohobyczi, je výnimočný schodovitým usporiadaním ikon. Toľkoto informačná tabuľa, ktorá súčasne dáva tipy na ďalšie tri drevené kostoly v blízkom okolí (na Slovensku zriedka vídaný jav…). Vnútro kostola si pozrieme inokedy, keď sem zavítame v lepšom počasí a počas bohoslužieb – „vtedy je v kostole predsa najkrajšie,“ ako mi prezradil miestny obyvateľ, keď som sa pri ňom zastavila na kus reči…
Napriek nevľúdnemu novembrovému počasiu nás nemohol neočariť areál ako celok. Ako prvé ma očarilo usporiadanie stromov okolo kostola, ktoré vyzerajú, akoby kostol mali chrániť. Parcela okolo kostola je obohnaná pomerne nedávno vyhotoveným masívnym dreveným plotom so strieškou a so soklom z kameňa. Netuším, či je v detaile spravený presne v duchu najlepších miestnych tradícií, ale páči sa mi. Nedá sa neoceniť aj priestorový koncept miesta s možno bizarnou kombináciou funkcií. V areáli obohnanom plotom možno zaparkovať na štrkom vysypanej ploche susediacej s malým futbalovým ihriskom, za ktorým sa týči kostol obkolesený stromami a za kostolom uzatvára funkčný program cintorín. Život v kocke, na niekoľkých desiatkach metrov štvorcových…
Súčasťou plochy za kostolom je „cintorín na cintoríne“ – miesto posledného odpočinku bojovníkov padlých v 1. svetovej vojne. Jeho podobu nestvárnil „Nik Bezmenný“, ale najvýznamnejší slovenský architekt Dušan Samo Jurkovič. Čierne na bielom na informačnej tabuli v poľskom a nemeckom jazyku – vďaka vám, poľskí priatelia! Podľa zvyškov krížových výčnelkov na kamennom múriku predpokladám, že miesto bolo ohradené nad kamenným olemovaním aj drevenými súčasťami. Pre tých, ktorí sa pozastavili nad slovom „bojovník“ dopĺňam, že ide o presný preklad slova „Krieger“ na tabuli i kríži pre 108 padlých príslušníkov ruskej armády. „Česť padlým“, ukončuje text na tabuli…
…A čo s cťou tých, ktorí v duchu „najlepších súčasných módnych trendov ukončených vlnovkou“ opatrili hroby svojich blízkych ohavnými náhrobkami z lešteného kameňa a dielo nevkusu dovŕšili ešte úbohejšími plastovými kvetmi a do plastom sprznenými sklenenými lampášmi…? Bohužiaľ, „zvrátený pokrok“ dorazil už aj na toto miesto takmer na konci sveta (veď meno obce Konieczna asi nie je náhodné…) a pomaly, ale bez milosti ničí jeho ušľachtilú tvár i tvar…
Svedok našej „modernej“ doby a hlúposti a výčitka v jednom – plastový kontajner s plastovým odpadom – neprehliadnuteľne stojí na stráži pri jednom zo vstupov do areálu kostola. Aspoň fotoaparát na mobile má s mojím zrakom a dušou súcit. Ponúka aj pohľad bez balastu ľudskej márnivosti ponad dôstojné, bohabojné náhrobné kríže pradedov a vlniaci sa plot cez mrholením stíšené lúky a polia až k tajomnému lesu na obzore, na hrebeni poľsko-slovenskej hranice, kam sa vydávame spoznať cintorín Nr. 46…
Text a foto: Ľubica Fábri
